Európa vymiera. Páchame demografickú samovraždu. Európskym národom sa už roky rodí menej detí, než postačuje na prirodzenú reprodukciu ľudského druhu v Európe. Na prvý pohľad je to iba civilizačný problém. V skutočnosti sme sa však nechali chytiť do demografickej pasce, kde neustále sa zmenšujúci počet pracujúcich, bude musieť živiť neustále sa zväčšujúci počet penzistov. Tento problém sa stáva v skutočnosti najväčším ekonomickým problémom súčasnej Európy. Ani Európa nevie vymyslieť perpetuum mobile – nepomer medzi pracujúcimi a penzistami bude raz taký veľký, že sa sociálne systémy európskych krajín buď zrútia, alebo sa odchod do dôchodku bude musieť posúvať do nepredstaviteľne vysokého veku.

Len pre zaujímavosť. Prvou krajinou, ktorá v Európe zaviedla penzijný systém, ktorý nám dnes robí také problémy, bolo v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia Bismarckovské Nemecko. V tom čase bol priemerný vek dožitia 48 rokov a vek odchodu na dôchodok 70 rokov. Dnes je stredná dĺžka života 70 rokov a vek odchodu do dôchodku je stanovený na 62 rokov. Ak by mal náš penzijný systém fungovať analogicky ako ten Bismarckovský, museli by sme odchádzať do penzie po deväťdesiatke. Viete si predstaviť politika, ktorý by takéto niečo navrhol? Pravdepodobne by nezomrel na starobu.

Vyspelé západoeurópskej krajiny, najmä Francúzsko a Nemecko, sa snažili riešiť demografický problém tým, že otvorili v šesťdesiatych rokoch svoje pracovn0 trhy cudzincom. Spočiatku sa tento krok ukazoval ako veľmi pozitívny. Kurdi a Turci v Nemecku, ako aj Alžírčania, Maročania či obyvatelia bývalých francúzskych kolónií z rovníkovej Afriky vo Francúzsku, boli vďační za šancu, ktorú od Nemecka a Francúzska dostali. Boli ochotní pracovať za menšie mzdy a boli ochotní vykonávať aj podradnejšie práce. Ich deti, ale najmä vnuci však pracovať z veľkej časti ochotní nie sú. Sú iba čoraz väčšou záťažou pre sociálne systémy Nemecka a Francúzska. Namiesto toho, aby týmto krajinám prisťahovalci pomohli zlepšovať počet pomer medzi pracujúcimi a dôchodcami, v konečnom dôsledku tento pomer ešte zhoršujú. Navyše začínajú niektoré skupiny prisťahovaleckých komunít predstavovať bezpečnostné riziko – stačí si spomenúť na horiaci Paríž spred dvoch rokov.

Západoeurópske krajiny sa dostali do špirály, z ktorej zatiaľ nevidia cestu von. Pomer pracujúcich a dôchodcov sa zhoršuje, prisťahovalci problém zhoršujú, ekonomika stagnuje.

Môže sa Slovensko vyhnúť poklesu prosperity, ktorému čelia západoeurópske krajiny? Môžeme sa vyhnúť demografickej pasci v ktorej sa nachádzajú takzvané staré krajiny Európskej únie a ktorá čaká aj na nás? Ako môžeme vyriešiť ekonomický problém starnutia obyvateľstva, keď čoraz menej a menej pracujúcich musí ekonomicky zabezpečiť čoraz viac a viac penzistov?

Príčinou krízy európskych sociálnych systémov je fakt, že sa v Európe rodí čoraz menej detí. Tento demografický pokles je často spájaný s ekonomickou vyspelosťou. Akoby platilo, že rast životnej úrovne krajiny je nepriamo úmerný počtu narodených detí v krajine. Pri podrobnejšom skúmaní však vidíme, že demografický pokles v Európe nastal v skutočnosti približne jednu generáciu po zavedení štátnych penzijných systémov.

Jednoducho, akonáhle občania štátu zistili, že ich životná úroveň v starobe závisí od štátu a nie od počtu ich detí, ktoré sa o nich v starobe postarajú, zariadili sa podľa toho. Dieťa sa pre ľudí stalo konkurenciou blahobytu – načo investovať peniaze do viacerých detí, keď môžem ísť namiesto toho na dovolenku do Chorvátska alebo si kúpiť nový televízor a vežu?

Človek je homo economicus – z dlhodobého hľadiska sa správa racionálne a účelne voči svojej životnej úrovni. Napríklad v Holandsku sú vysoké invalidné dôchodky, následkom čoho sa z čoraz väčšieho počtu Holanďanov stávajú invalidi – pracovať sa im neoplatí. Vo Švédsku je zase vysoká nemocenská dávka, a čuduj sa svete, Švédi sú najchorľavejší národ v Európe.

Ak teda chceme zvýšiť počet narodených detí na Slovensku, musia sa deti v dobrom slova zmysle oplatiť. Samozrejme, systém musí byť nastavený tak, aby nebolo výhodné plodenie detí za účelom zneužívania sociálnych dávok. Oplatiť sa musia dobre vychované deti, ktoré pracujú a svojou prácou prispievajú k prosperite všetkých.

Hodnoty vznikajú z práce ľudí. Pracujúci človek je najväčším zdrojom bohatstva štátu. Na Slovensku dnes žije približne 5 400 000 ľudí. Z nich pracuje približne 2 300 000 ľudí. Títo ľudia sú zdrojom ekonomického rastu Slovenska.

Za to, že dnes Slovensko ekonomicky rastie, vďačíme približne 1 miliónu našich dôchodcov, ktorí dnešných pracujúcich vychovali, živili, šatili a podporovali na štúdiách. Ako sme sa im za to odvďačili? Nijako. Práve naopak. V zásade platí úmera: Čím viac prispeli k dnešnému ekonomickému rastu, teda čím viac detí pre nás vychovali, tým viac sa museli v živote uskromňovať, a tým menšie majú dnes dôchodky.

Každý človek je z dlhodobého hľadiska homo economicus, teda správa sa podľa ekonomickej výhodnosti. Potom je logické, že v takomto systéme počet narodených detí klesá. Slovensko ale aj celá Európa čelí demografickej kríze.

Vychovať jedno dieťa dnes okrem straty pohodlia stojí rodičov veľa peňazí. Ak by rodičia peniaze namiesto do výchovy dieťaťa investovali do sporenia, pri odchode do dôchodku by mali ušetrených minimálne 1 milión korún naviac.

Navrhujeme, aby štát počas čerpania penzie preplatil formou rodičovského bonusu rodičom časť nákladov na výchovu každého dieťaťa, ktoré pracuje a štát má z neho príjem.

Štátny rozpočet to nebude stáť ani korunu navyše. Spomínaný rodičovský bonus nasporí pre svojich rodičov samotné pracujúce dieťa, ktoré nebude odvádzať 9% do priebežného piliera, ale minimálne časť týchto 9% priamo na nový sporivý účet svojich rodičov. Tento systém sa dá zaviesť pre budúcich dôchodcov, ktorých dieťa ešte len príde do pracovného procesu.

Pre súčasných dôchodcov, ktorí už svoje deti vychovali, a tieto ich deti pracujú, navrhujeme čiastočné preplatenie nákladov spojených s výchovou ich dieťaťa, na začiatku vo forme rodičovského bonusu v priemernej výške + 1000 Sk mesačne za každé pracujúce dieťa.

Rodičovský bonus bude v tomto prípade tvorený časťou odvodov pracujúceho dieťaťa, ktoré budú z priebežného systému posielané priamo rodičom. Tento rodičovský bonus sa bude v priebehu rokov zvyšovať. Náklady štátu na čiastočnú refundáciu nákladov na výchovu dieťaťa budú činiť približne 5 – 7 mld Sk ročne.

Zavedenie rodičovského bonusu k dôchodku, teda úplného alebo čiastočného preplatenia nákladov spojených s výchovou dieťaťa, považujeme nielen za spravodlivé, ale aj za ekonomicky výhodné. Pre rodičov bude totiž výhodné vychovať deti, ktoré budú ochotné pracovať. Rómski rodičia budú potom napríklad motivovaní, aby učili svoje deti pracovať – iba pracujúce dieťa sa im totiž „oplatí“.

Zavedením rodičovského bonusu budú tiež spoločensky ocenené matky na materskej dovolenke. Štát totiž uzná čas strávený na materskej dovolenke ako prácu, ktorú patričným spôsobom aj ocení.

Samozrejme, sme si vedomí, že štát musí zabezpečovať aj spravodlivý prístup k rodičom, ktorí nemôžu mať deti alebo vychovávajú hendikepované deti. Takéto prípady budú riešené osobitne.

Problematikou rodičovského bonusu sa nezaoberáme iba my na Slovensku. V Nemecku pracovala v roku 2005 komisia Rodina a demografická zmena, ktorej predsedal dlhoročný saský premiér a podpredseda CDU Kurt Biedenkopf. Ako možnú inšpiráciu uvádzam tri citáty zo záverov tejto komisie:

„Rodiny s deťmi sú v porovnaní s bezdetnými neporovnateľne viac zaťažené. Náklady na deti sú nesené prevažne rodičmi. Ich prínos však plynie pre celú spoločnosť, včítane tých, ktorí do detí nič neinvestovali“.

„Je potrebné zaviesť zvláštny rodičovský dôchodok (Kinderrrente), ktorý by bol vyplácaný z daňového systému podľa počtu vychovaných detí“.

„Každé dieťa prináša nemeckému štátu čistý zisk 76 900 eur.“

Úplne na záver by som chcel zareagovať na jeden typ kritiky rodičovského bonusu, s ktorým som na stretol od jedného vysokopostaveného člena KDH. Princíp rodičovského bonusu je údajne protikresťanský a v rozpore so sociálnym učením Cirkvi. Myslím, že na vyvrátenie tohto argumentu stačí citát z encykliky Centesimus annus:

„Na prekonávanie dnes rozšíreného individualistického spôsobu myslenia treba konkrétne úsilie solidarity a lásky. Začína sa v rodine, kde si manželia navzájom pomáhajú a generácie sa vzájomne o seba starajú. Takto sa rodina stáva spoločenstvom práce a solidarity. Stáva sa však, že rodina, keď sa rozhodne plne zodpovedať svojmu povolaniu, ostáva bez nutnej podpory štátu a nemá naporúdzi dostatok prostriedkov. Je nevyhnutne potrebné podporovať nielen rodinnú, ale aj sociálnu politiku, ktorej hlavným cieľom musí byť sama rodina. Musia jej pomáhať poskytovaním náležitých prostriedkov a účinných foriem podpory pri výchove detí a starostlivosti o starých ľudí, aby sa zabránilo ich vylúčeniu z rodiny a aby sa tak posilňovali vzťahy medzi generáciami.“

Ján Pavol II., Centesimus annus, máj 1991