aktuality.sk: Palko, deti a prisťahovalci

BRATISLAVA - Poslanec Vladimír Palko dnes prekvapujúco napadol eurokomisára Franca Frattiniho za jeho úmysel zaviesť modrú kartu pre prisťahovalcov z mimoeurópskych krajín. Kam sa podeli všetky naše deti a ako môže dopadnúť Európa, ak sa prisťahovalectvo nezastaví?

Je to všetko o motiváciách

Po väčšinu dejín bol štát slabý a jeho moc veľmi limitovaná. Ale aj v týchto storočiach sa ľudia snažili zabezpečiť na starobu, na obdobie, keď už nebudú schopní sami si zarábať na živobytie. Keďže neexistovala žiadna sociálna poisťovňa a nárok na štátny dôchodok mali nanajvýš len úradníci, prirodzené motivácie viedli ľudí k jedinej stratégií: Ľudia sa snažili mať čo najviac detí a zároveň ich dobre vychovať, aby sa v starobe o nich mal kto postarať. Deti neboli len akýmsi rozkošným spestrením života, ale nevyhnutným prostriedkom zaistenia svojej ďalšej existencie. Toto sa zmenilo na konci 19. storočia, kedy v Nemecku Otto von Bismarck zaviedol priebežný dôchodkový systém.

Starí ľudia zrazu mali nárok na dôchodok od štátu, ktorý sa vyplácal z daní a odvodov mladej generácie. Lenže táto pyramída mohla fungovať len pokiaľ bola základňa širšia, než jej vrchol. Inými slovami, kým sa rodilo dosť detí, ktoré mohli robiť na dôchodky starých. Teoreticky vyzeral Bismarckov systém veľmi dobre a v takej alebo onakej podobe ho prebrala väčšina vyspelých krajín sveta. Lenže ako to už s takýmito konštrukciami býva, autori nerátali so zákonom nezamýšľaných dôsledkov. Nerátali s tým, že nový systém podryje evolučnú stratégiu, na ktorej je založený. Štát svojím zásahom do spôsobu, akým si ľudia riešia starobu, pozmenil sústavu prirodzených ekonomických motivácií. Deti zrazu prestali byť nevyhnutnosťou a miesto toho sa stali luxusom. Postupný demografický prevrat skoro všade nasledoval po zavedení priebežných dôchodkových systémov. Pôrodnosť klesla až pod úroveň reprodukcie a vyspelé národy začali vymierať. Samozrejme, istý vplyv tu mali aj iné okolnosti. Napríklad politika voľných potratov, chápaných ako súčasť antikoncepcie.

Znevýhodňovanie pracujúcich viacdetných rodín

Priebežný dôchodkový systém nielenže urobil mnohodetné rodiny nepotrebné, on ich začal priamo znevýhodňovať. Na jednej strane tu boli rodičia veľkých rodín, ktorí obetovali veľa času a peňazí na výchovu svojich ratolestí. Tieto deti potom zarábali na dôchodok aj takým ľuďom, ktorí nemali žiadnych potomkov a tým pádom žiadne výdavky spojené s ich výchovou. Za takéhoto nastavenia je samozrejme výhodnejšie zostať bezdetným seladónom ako stať sa zodpovedným rodičom mnohodetnej rodiny.

Demografický problém sa plne nerieši ani prechodom na druhý pilier. Sporenie si na vlastnom účte akurát dodáva stabilitu systému dôchodkového zabezpečenia. Inými slovami, dôchodky zavedením druhého piliera prestávajú byť pyramídovou hrou. Lenže samotný problém s nedostatkom detí zostáva.

Ako to riešiť? Práve Vladimír Palko mal jedno riešenie, ktoré bolo doslova revolučné, ale bohužiaľ zapadlo prachom. V čom spočívalo? V obnovení prirodzených ekonomických motivácií, spred zavedenia štátnych dôchodkových schém. Samozrejme, najlepšie by sa návrat k nim a teda aj k pozitívnemu prírastku obyvateľstva dospelo úplným vycúvaním štátu z oblasti dôchodkového zabezpečenia. Proste nech sa každý zabezpečí na dôchodok ako chce - niekto si vyberie sporenie, niekto deti, niekto kombináciu viacerých stratégií.

Konzervatívna solidarita v dôchodkovom systéme

Lenže toto nie je možné. Politik, ktorý by také niečo navrhol, by v politike skončil. Palko navrhoval preto obnoviť prirodzené motivácie reformou súčasného penzijného systému, kde by cez prvý pilier terajší mladí zamestnanci posielali odvody nie anonymnej mase dôchodcov, ale svojím vlastným rodičom. Samozrejme, nie je tu miesto na ozrejmenie každého detailu dávneho Palkovho plánu. Ale jeho obrovskou prednosťou je, že sa opäť vytvára spojivo, medzi zabezpečením na starobu a tým, koľko detí máte a ako ste si ich vychovali.

Alternatívou je potom už len postupná islamizácia Európy, o ktorej sa pred pár rokmi len teoretizovalo, ale dnes je vo viacerých západných krajinách viac než viditeľná. To čo chce Frattini, je úplne scestné. Pretože Európska únia ani teraz nevie, koľko mimoeurópskych prisťahovalcov presne žije v hraniciach jej členských štátov. My zabezpečujeme východnú hranicu, aby sa sem z Ukrajiny nepašovali cigarety a zatiaľ je Stredozemné more nechránené.

Napríklad vo Francúzsku sa počet moslimov odhaduje oficiálne na desať percent (to je päť miliónov ľudí), ale neoficiálne ich môže byť až pätnásť percent. V Holandsku ich je oficiálne asi osem percent, no v skutočnosti možno až dvanásť. A tak by sa dalo pokračovať. Moslimovia sa neprispôsobujú európskej kultúre, naopak prispôsobujú si ju na svoj obraz.

Zároveň sa treba zbaviť všetkých tých ľavičiarskych kaviarenských hlúpostí, ktoré sa stali súčasťou ideológie Európskej únie, ako je multikulturalizmus, feminizmus, pozitívna diskriminácia, politická korektnosť a podobne. Stále viac sa ukazuje, že tieto cvokizmy vedú do slepej uličky a jediné životaschopné hodnoty sú tie osvedčené tradičné.