Prejav na Sneme KDH v Prešove

už ani nie rok nás delí od dvadsiateho výročia sviečkovej manifestácie - bratislavského Veľkého piatku. Vtedy, v tom období prebúdzajúcej sa nádeje sme si to mnohí uvedomili. Že budeme kresťanskými demokratmi.

Už sme tušili, že komunizmus padne a že sme povolaní k budovaniu slobodného Slovenska. Už sme tušili, že tak budeme robiť skrze členstvo v kresťanskodemokratickej strane. Nevedeli sme, že to bude už o rok, nevedeli sme, že tá strana sa bude volať KDH, vedeli sme, že ju založí Ján Čarnogurský.

Áno, už je to skoro dvadsať rokov, odkedy sme začali pripravovať KDH pre Slovensko.

Pozrime sa s odstupom dvoch desaťročí, ako vyzerá Slovensko a ako KDH.

Na Slovensku rok vládne vláda Smeru, HZDS a SNS. Čo spája tieto tri strany? Je to spoločný fenomén, nazývaný postkomunizmus. V Smere sú komunisti z KSS a SDĽ, v HZDS komunisti šesťdesiatosmičkári, vzťah Jána Slotu k 17. novembru najlepšie charakterizuje jeho výrok, že nežnú revolúciu riadila ŠtB.

Postkomunizmus v ľavicovej forme bránil potrebnej ekonomickej transformácii, vo forme nacionalistickej hrozil izoláciou Slovenska, vo forme liberálnej ide proti rodine. Teraz je hrozbou spriemernenia, oslabenia historickej pamäti.

Postkomunizmus však vždy bol a je politikou, akou si komunisti zabezpečovali pokračovanie svojej moci v nových podmienkach.

Pred rokom došlo k poslednému veľkému vzopätiu komunistickej politickej generácie. Ďalšie už nebude.

KDH zápasilo s postkomunizmom počas celej svojej existencie. Politológ Ľuboš Kubín nazval túto vládu vládou slepcov novembra 89. Naopak, my KDHáci sa dívame na Slovensko prizmou novembra 89. Strategickým cieľom KDH vždy bolo prekonanie postkomunizmu ako historického javu.

Pri napĺňaní tohto cieľa muselo KDH používať kombinovanú taktiku. Občas sme sa ocitli v zápase so zjednoteným postkomunistickým táborom. Tak tomu bolo v roku 1991 počas vlády Jána Čarnogurského a potom v roku 1992.

Inokedy sme použili metódu "Rozdeľuj a panuj" a spájali sme sa so slabším postkomunistickým prúdom proti hlavnému prúdu. Tak to bolo v roku 1994 a po roku 1998. Vtedy sme sa spojili s SDĽ proti hlavnému prúdu postkomunizmu, ktorým bolo HZDS. Táto taktika nám umožňovala držať hlavný prúd protivníka v opozícii a vedľajší prúd oslabovať spoluprácou s nami. V roku 2002 sa SDĽ nedostala do parlamentu.

Táto taktika nám umožňovala ašpirovať na úlohu lídra síl slobody a demokracie.

Takto som videl KDH a jeho poslanie. Takému poslaniu KDH, a dnes je to už možno za hranicou ľudskej nádeje, stále verím.

Za celých 17 rokov sme neurobili jedno. Nikdy nás nenapadlo spojiť sa s hlavným postkomunistickým prúdom. Takúto ponuku Vladimíra Mečiara sme po voľbách 1994 odmietli. Zlom nastal až v roku 2006. Po voľbách sme boli bohužiaľ slabším prúdom v pravicovom priestore Smer nám neverejne ponúkol tú istú hru, ktorú sme my úspešne ponúkali SDĽ roky pred tým. Podotýkam úspešne pre nás, s katastrofálnym dopadom pre SDĽ.

Prijatie tejto ponuky od Smeru by malo na KDH historický dopad. KDH by definitívne prestalo byť protihráčom postkomunizmu a stalo by sa jeho spojencom.

Rozhodovanie o našej účasti vo vláde premiéra Fica pre mňa bolo i rozhodovaním, nakoľko sa v KDH vyčerpal odkaz novembra 89.

A o tom rozhoduje i dnešný snem.

Vážené dámy, vážení páni.

Pavol Hrušovský povedal, že v KDH ide nie o ideové a programové rozdiely, ale o boj o moc. Dovoľte, aby som Vám predostrel iné videnie. V skutočnosti sa vedie zápas o podstatu KDH.

V KDH vidím niekoľko vážnych rizík.

1. Prvé riziko spočíva v tom, že časť KDH považuje vystúpenie KDH z vlády kvôli zmluve o výhrade vo svedomí za chybu. Ja to považujem za hviezdnu hodinu KDH a čas to ešte ukáže. Podpredseda KDH Martin Fronc, ktorý s rozhodnutím o vystúpení z vlády súhlasil, to dnes vyhlasuje za omyl.

Vážené dámy, vážení páni,

mnohí ma odhovárali od toho, aby som dnes tvrdil, že vystúpenie z vlády bolo správne. Nahovárali ma, aby som sa jemne dištancoval od vystúpenia z vlády. To sa však nedá. "Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?" Politik má okrem svojej nesmrteľnej duše i svoju dušu politickú. Možno tiež hriešnu, ale má nejakú. Mal by mať. Nemôže byť ako bez duše. Čo by mi osožilo byť predsedom KDH a tajiť svoje názory pred členmi KDH?

Milí priatelia,

mrzí ma, ak sme si vo vystúpení z vlády neporozumeli. Ale pýtam sa. Nebol náš zápas o výhradu vo svedomí len jednou kapitolou v našom ťažkom zápase, ktorý už trvá skoro dvadsať rokov? Zápas o kresťanské Slovensko, o kresťanskú Európu?

Áno, bolo to veľmi ťažké. Bolo to tak ťažké, že nás to až drvilo. Ako zgniavené boli často naše malé ľudské životy pod tou ťarchou. Ako nás prenasledovali obavy o našu ľudskú existenciu. Čo bude so mnou? Prídem o miesto? Postará sa o mňa niekto? A odpovede neprichádzali. Milí priatelia, ale ten zápas bol veľký!

Bolo to veľké! Človek túži byť pri niečom veľkom, a to nám už nikto nevezme!

A pýtam sa: Je tu ešte iná taká strana v celej postkomunistickej Európe, ktorá v tomto zápase nesie tú pochodeň kresťanského zápasu za slobodu v zodpovednosti, za kresťanskú kultúru života, za dedičstvo otcov!? Inej takej strany už niet!

Aj preto to bolo veľké! A my všetci sme boli pri tom.

A pýtam sa: Čo nám škodilo za tie roky? Škodila nám naša zásadovosť? Alebo naopak: uškodila nám naša slabosť, naše zaváhania?

Bol som pri tom a pamätám si to. Nie princípy, ale pokušenia zanechať princípy nás oslabovali.

Podpredsedom KDH som sa stal v roku 1996. Keď Mikuláš Dzurinda hlásal, že na umelý potrat nemusíme v jeho novom KDH mať všetci rovnaký názor. A podpora, ktorú dostal od kádehákov bola malá? Nebola malá a úplne stačila nato, aby vytvoril konkurenčnú stranu a nás stlačil na prah zvoliteľnosti. A keď sa to všetko stalo, koho sme obviňovali? Zakladateľa strany. Toho, ktorý sa celý čas snažil KDH pred omylom uchrániť. A pri tom všetkom som bol. A nech som robil proti tomu čokoľvek, KDH šlo slepo do krízy a keď sa tá kríza ukázala, nikto nechcel hovoriť úprimne, prečo k tomu došlo. Ľahšie je nájsť obetného baránka. Dnes si koho nájdeme? V KDH som videl toho veľa. Vedľa veľkosti aj biedu, slabosť.

Ale takí sme. Aj to sme my.

Milí priatelia!

O vystúpení z vlády rozhodlo celé predsedníctvo. Časť aparátu šíri o mne, že ja som hlavným iniciátorom vystúpenia z vlády. Šíria to ako priťažujúcu okolnosť. Ak toto má byť priťažujúca okolnosť, tak je to prejav krízy v KDH.

V tejto chvíli cítim potrebu povedať nahlas:

Ja som hrdý na to, že KDH vystúpilo z vlády preto, aby ľudia neboli postihovaní v práci za svoje svedomie, ja som na to hrdý. A či sa stanem predsedom KDH alebo nie, je popri tejto hrdosti vedľajšie. Kvôli funkcii sa tejto hrdosti nevzdám. Klenot neodhodím.

Teraz niektorí povedia: Pekne rozprávaš. Ale ty si poslancom a ja som prišiel o miesto. A kto sa o mňa postará? K tomu chcem povedať dve veci. Áno, KDH sa musí zmeniť i v tom, že musí mať systém, ako pomôcť svojim ľuďom pri odchode z politickej funkcie. Musíme taký systém spolu vymyslieť. A druhá vec. Ak KDH nebude hrdé na svoju minulosť, i mňa to postupne vytesní z parlamentu. I ja podstupujem riziko ukončenia aktívnej politiky.

Teraz som však tu. Ponúkam KDH, že bude mať predsedu, ktorý presadzuje hrdosť na zápas, ktorý KDH viedlo, a i keď si je vedomý všetkej svojej nedokonalosti, v zápase o kresťanské Slovensko neustúpi.

2. Druhé riziko je snaha postaviť jednotu KDH na falošných základoch. Jediná fungujúca jednota je jednota v pravde. Ak sa niečo postaví na nepravde, môžete to podopierať ako opitého, opierať to o stenu, chvíľku sa to bude potácať, aj tak sa to nakoniec skydne.

Preto sa KDH takto rok tacká.

Rok o mne šíria: Po voľbách som svojvoľne rozprával svoj názor v rozpore s vedením strany. Aká je pravda? Osem dní som v podstate verejne nič nepovedal. Na ôsmy deň som povedal svoj názor v televízii, kde som zastupoval predsedu. Strana si dovtedy žiadny názor neutvorila, hoci som na to naliehal.

Po nezvolení Pavla Minárika za predsedu poslaneckého klubu sa hovorilo: Normálna demokratická výmena. Klub zvolil lepšieho.

Ale veď som videl, že niektorí hlasujú proti nemu, lebo nehlasoval za vládu so Smerom. Veď to jeden podpredseda strany aj priznal v médiách. Keď na to v KDH poukazujem, tak sa na mňa zlostne vrhajú, že to nie je pravda. Na toho podpredsedu, ktorý to priznal, na toho sa nevrhajú. Toho podporujú. Na mňa sa vrhajú. Lenže ako povedal Solženicyn : "Jedno slovo pravdy prevráti celý svet!" Nielen KDH.

Prosím o pochopenie. Minárik hlasoval proti Smeru a niektorí mu to dali pocítiť. Prosím Vás, veď časť KDH nám to všetkým, čo sme boli proti Smeru , doteraz dáva pocítiť! Veď to tak je!

V tej chvíli po hlasovaní som cítil, že pre mňa je to bod zlomu. Do jedného momentu je človek politikom so srdcom, a zrazu, ak nič neurobí, stáva sa z neho iba studená politická mašina, ktorej ide o jedno. O politické prežitie. Tridsať rokov som s niekým priateľ, zakladal som s ním KDH, proti komunistom, a teraz je mu pripočítané za zlé, že nechcel s komunistami ísť? Toto je KDH?

Odstúpením z funkcie podpredsedu som iba bránil česť KDH tak ako celé roky predtým. Nerozdeľoval som. Naopak, postavil som sa proti rozdeľovaniu.

Hovorili o nás, že byť kvôli nám musel byť zvolaný mimoriadny snem. Lebo odstúpili moji kolegovia z Predsedníctva. Ďalšia nepravda! Najprv Rada KDH Rada KDH na svojom mimoriadnom zasadnutí odhlasovala mimoriadny snem. Až potom moji kolegovia Lipšic, Mikloško a Bauer odstúpili. A prečo odstúpili? Lebo Rada prijala rozdeľujúce a falošné uznesenie. Rozdeľujúce preto, lebo po prvýkrát v histórii KDH schválila nie postup predsedníctva, ale len postup tých členov predsedníctva, ktorí hlasovali za vládu so Smerom. Falošné preto, lebo celé Slovensko vie, že ten postup bol zbabraný a skončil ponížením KDH. Toto falošné a rozdeľujúce uznesenie je stále platným dokumentom KDH. Schválenie tohto uznesenia bolo zlyhaním.

Vážené dámy a vážení páni, snem KDH rozhodne o tom, či toto zlyhanie napraví alebo potvrdí.

Mnohí, ktorí od začiatku ako prví rozdeľovali kádehákov na tých, čo chceli ísť so Smerom, a tých, čo boli proti, sa potom celý rok sťažovali, aké je to KDH rozdelené. Áno, ľudia ktorí robili rozdeľujúce kroky, obviňujú z rozdeľovania tých, ktorí proti rozdeľovaniu protestovali.

Milí priatelia,

v KDH nie je jednota slov a činov.

V takýchto nepravdách si tu žijeme. Do očí vám to nepovedia, ale po kútoch si hudú so svrčkami.

Vyjadrím sa k problému Petra Gaburu. Je škandál, aby stranu celé mesiace otvorene a verejne rozkladalo pár siskárov. Je škandál, ak sa na stretnutiach takýchto ľudí zúčastňujú tajomníci KDH, dokonca podpredseda strany. A je politikárčenie, keď ďalší podpredseda strany tvrdí, že s tým netreba nič robiť.

V tomto sa KDH stáva relativistickou stranou. Kto upozorní na problém, ten je ten zlý. Kto zhŕňa smeti pod koberec, to je ten tolerantný. Ten, čo spája.

KDH je v najťažšej kríze od začiatku svojej existencie. A KDH je na križovatke.

Som si vedomý toho, že poznať pravdu v jej celistvosti chce pokoru, ale predsa len úprimne ponúkam, aby sme hľadali jednotu v pravde a odmietli dezinformačný chaos, ktorý tu je od volieb.

Dámy a páni, milí priatelia,

3. Tretie riziko je sebauspokojenie. Sebauspokojenie v stave, ktorý zďaleka nie je uspokojivý. Vedenie KDH musí obnoviť svoju schopnosť hovoriť v politike zásadné veci. Veď občas sa ma ľudia pýtajú, či KDH odišlo z politiky.

Je nevyhnutné zlepšiť sa v oblasti ekonomicko-sociálnej. Nie sme v nej dosť dobrí. Musíme sa zlepšiť.

Prejavom krízy KDH je, že to vie a nechce si to priznať. Už niekoľko rokov som v KDH prežíval opakovane rovnakú situáciu. Vždy, keď som videl v ekonomike nejakú výzvu, pripravil som so svojimi spolupracovníkmi určitý ekonomický program. Ten bol vždy odmietnutý podpredsedom pre ekonomiku. Po ťažkých zápasoch bol napokon vedením KDH akceptovaný. V roku 2001 bola tou výzvou vysoká nezamestnanosť. Preto som prišiel s programom Veľký tresk. V roku 2002 to bola potreba daňovej reformy. Prišiel som s Milanom Krajniakom s projektom rovnej dane. Dnes je najväčší problém demografická kríza. Preto prichádzam s podporou rodiny projektom rodičovského a detského bonusu. A pri všetkých týchto samozrejmých návrhoch narážam stále na rovnaký odpor a zbytočne mrháme v KDH sily na presadzovanie vecí, ktoré by mali byť v KDH samozrejmosťou.

Milí priatelia, takto sa ďalej pracovať nedá. Ako predseda KDH chcem tento problém riešiť. Ekonomickosociálne veci musí v KDH riešiť širší tím politikov KDH. Ponúkam aktívnu úlohu predsedu KDH ako toho, kto garantuje a riadi prácu toho tímu. Do tohto tímu je prizvaný každý a s každým budem spolupracovať.

Milí priatelia

4. Štvrté riziko je neporozumenie medzi starými a mladými kádehákmi. Medzi zakladajúcimi členmi a tými, čo sú v KDH niekoľko rokov. Bez prvých by KDH nemalo pamäť a skúsenosti, bez druhých nemá budúcnosť. Sám patrím k tým prvým, ale viete, že otváram cestu i druhým. Robím tak kvôli budúcnosti. Ponúkam úlohu predsedu KDH, ktorý garantuje, že v KDH si nájdu miesto jedni i druhí.

Milí priatelia kádeháci,

za posledný rok som prešiel celé KDH. Navštívil som Vás v 64 okresoch. Zúčastnil som sa tridsiatich piatich okresných snemov. S väčšinou z Vás som hovoril osobne. Vysvetľoval som, a načúval som. Žiadal som Vás o podporu, prosil som Vás. Naliehavo, ale otvorene a priamo. Obracal som sa na Vás, ako kádehák na kádehákov. Ako mnohokrát v minulosti, i teraz som musel niesť bremeno hovoriť i nepríjemné pravdy. Dnes prehovoríte Vy.

Už viete, že si želám, aby sme si potvrdili hodnoty, na ktorých sme vznikli a na ktorých sme stáli, a ktoré nás držali.

Želám si, aby sme boli akcieschopnou stranou, ktorá robí razantnú kresťanskodemokratickú politiku, stranou rodiny, nielen slovami ale i zásadnými činmi.

Želám si, aby sme boli stranou jednotnou v pravde, stranou, v ktorej sa nájdu všetci kresťanskí demokrati.

Milí priatelia,

mám za sebou najťažší rok svojho života, obrovské vypätie a námahu, presviedčanie.

Vaše rozhodnutie bude nesmierne významné. Významné ako nikdy doteraz. Teraz je na vašich pleciach ťarcha rozhodovania.

Pre mňa je už tento okamih okamihom obrovskej úľavy. Z mojich pliec padá obrovské bremeno. Som slobodný, viem, že som bojoval dobrý boj.

Moje srdce je pokojné.

Rozhodnite, priatelia.

Ďakujem Vám.