Čarnogurský: Členstvo Slovenska v EÚ hodnotia Slováci pozitívne. V minulom roku Slovensko dosiahlo hospodársky rast 8 %. Ale nejde iba o hospodárske údaje. Slovensko je mladý štát. V Československu – a to vôbec nehovorím o Rakúsko-Uhorsku – sa cítili Slováci ako časť štátu druhej triedy. Teraz sme formálne rovnocennou súčasťou európskeho spoločenstva štátov. Takpovediac máme svoju hviezdičku v Európe. Iba niekoľko publicistov píše o negatívnych aspektoch členstva, napríklad o plánovanom pripojení sa k jednotnej európskej mene. Slovensko vstúpi do Eurozóny ako prvý štát Vyšegrádskej skupiny už od 1. januára 2009. Nátlak, ktorý by mohla EÚ vykonávať v eticko-kultúrnych otázkach, sa považuje skôr za vzdialený problém. Slovenský parlament prijal v januári 2002 uznesenie o zvrchovanosti členských a vtedy ešte aj kandidátskych krajín v eticko-kultúrnych otázkach. Nakoľko sa táto rezolúcia ale skutočne bude rešpektovať, je iná otázka. Od r. 1995 som na rôznych európskych konferenciách kresťanskodemokratických strán navrhoval podobnú rezolúciu pre kresťanskodemokratické strany, ale bez úspechu.

Solon: Vidíte duchovno-kultúrny deficit v programoch kresťansko-demokratických strán v rámci EÚ? Ak áno, čo im chýba?

Čarnogurský: Kresťanskodemokratické strany boli založené v Európe po II. svetovej vojne. Boli schopné navrhnúť a presadiť konštruktívnu politiku znovuvýstavby a mali aj jasnú pozíciu proti komunistickému nebezpečenstvu. S touto politikou našli u obyvateľstva veľa uznania a často získali dokonca väčšinu vo voľbách. S koncom komunizmu stratili kresťanskodemokratické strany časť svojej misie – odpor proti komunizmu. Po páde komunizmu sa stala globalizácia rozhodujúcim problémom sveta. Kresťanskodemokratické strany nie sú schopné zaujať v otázke globalizácie tvorivé stanovisko. Koncom 90-tych rokov vytvorili konzervatívne a kresťanskodemokratické strany združené v EPP pracovnú skupinu, ktorá mala vypracovať stanovisko EPP ku globalizácii, inak na čele so súčasným prezidentským kandidátom Francois Bayrou. Pracovná skupina aj predložila výsledok svojej práce, ale ten neobsahoval žiadnu jasnú výpoveď ohľadom globalizácie. Keďže kresťanskodemokratické strany nie sú schopné zaujať jasné stanovisko ku globalizácii, z toho vyplývajú deficity v mnohých dôležitých politických otázkach. Medzičasom zosnulý taliansky kresťanský demokrat Flaminio Piccoli mi raz povedal, že pred pádom Berlínskoho múru sa báli komunizmu aj talianski liberáli, preto podporovali kresťanských demokratov. Po páde múru sa už liberáli komunizmu nebáli a najväčším nepriateľom sa pre nich stala talianska kresťanskodemokratická strana.

Solon: Koncom februára uverejnila ruská tlačová agentúra RIA NOVOSTI a medzinárodná tlač vyhlásenie, ktoré ste urobili v súvislosti s americkými plánmi na vybudovanie protiraketovej základne v Česku a v Poľsku. Aký je Váš pohľad na americké plány a ako vidíte postoj vlád vo Varšave a v Prahe?

Čarnogurský: Na protiraketovú a radarovú základňu v Poľsku a v Česku sa musí pozerať Rusko s nedôverou a posudzovať, že sú namierené proti nemu. Američania síce tvrdia, že základne sú namierené proti raketám z Iránu alebo zo Severejnej Kórei, ale keď základne už raz budú zriadené, kto sa potom môže zaručiť, aké sú tam rakety a aké radarové systémy? Po amerických tvrdeniach o zbraniach hromadného ničenia v Iraku a protiruských prejavoch niektorých amerických politikov by som sa nespoliehal na americké ubezpečovanie, že protiraketové systémy nie sú namierené proti Rusku. Ak potom Rusko uskutoční vojenské protiopatrenia voči týmto základniam – a to znamená aj proti Poľsku a Česku – považujem to za pochopiteľné. Ale to všetko znemožňuje spoluprácu v Európe od Atlantiku po Ural. Povedané z de Gaullom: „Európa bez Ruska je slabá.“ Politika amerických alebo NATO-základní okolo Ruska vedie opätovne k rozdeleniu Európy. Zriadenie amerických raketových základní považujem osobitne problematické pre Poľsko. Poľsko tak padá opäť do starého politického vzorca, podľa ktorého je Poľsko nepriateľsky nastavené proti Rusku aj proti Nemecku a spojencov hľadá niekde ďaleko vo svete. Táto politika Poľsku nikdy neprospela. Poľsko prehralo s Napoleonom a Poľsko prehralo aj s Veľkou Britániou a Francúzskom na začiatku II. svetovej vojny, hoci s nimi malo uzavreté spojenecké zmluvy. V septembri 1939 boli obe krajiny iba schopné pomôcť Poľsku proti nacistickému útoku iba tzv. Smiešnou vojnou. Dnes je Poľsko po Veľkej Británii najdôležitejším európskym spojencom USA. Európa potrebuje Poľsko ako spojenecký článok medzi východnou a strednou Európou, ale nie ako silu, ktorá generuje nedôveru medzi Východom a Západom. Americké protiraketové základne v Poľsku budú túto spájajúcu misiu Poľska významne narušovať.

Solon: Ako posudzujete pozoruhodný prejav prezidenta Putina na Mníchovskej konferencii o bezpečnosti?

Čarnogurský: Rusko prekonalo rozpad sovietskeho zväzu pomerne rýchlo. Proti americkej hegemoniálnej politike sa musel niekto postaviť. Zdá sa, že Rusko je najvhodnejší kandidát, ktorý môže vytvoriť protipól proti USA. Na základe odporu proti imperiálnej politike USA dokázalo Rusko získať vo svete nových spojencov. V mníchovskom prejave prezidenta Putina sa toto nové postavenie Ruska azda prvýkrát prejavilo aj medzinárodne. Na základe dlhšej historickej perspektívy by však nemalo byť žiadnym prekvapením. Za najzaujímavejšie považujem partnerské signály medzi Ruskom a Nemeckom. Signalizujú zmenu paradigmy európskej politiky XX. storočia. V minulom storočí stáli Rusko a Nemecko proti sebe nepriateľsky – a to na rozdiel od XVIII. a XIX. storočia, najmä počas bismarckovej éry. Keby Rusko a Nemecko sa vrátili k novému partnerstvu, znamenalo by to historickú zmenu v európskej a globálnej politike.

Solon: Ako hodnotíte súčasnú situáciu v juhovýchodnej Európe najmä čo sa týka problému Kosova?

Čarnogurský: V tejto otázke som trochu zaujatý, lebo Slováci a Srbi majú navzájom tradične dobré vzťahy. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, ktorá bola prijatá po skončení bombardovania v r. 1999, definovala ako cieľ správy OSN nad Kosovom vytvorenie podmienok pre návrat kosovských utečencov a obnovu ľudských práv. Zatiaľ sa z toho nič nedosiahlo. V Srbsku žije asi 230 tisíc utečencov z Kosova; sú to prevažne Srbi, ktorí sa nemôžu vrátiť do svojich domovov v Kosove. Srbov, ktorí naďalej žijú v jednotlivých enklávach v Kosove, musia chrániť medzinárodné vojenské jednotky. Podľa správ medzinárodnej tlače sa stalo Kosovo po bombardovaní NATO kontinentálnym trhoviskom pre drogy, prostitúciu a zbrane. Zbrane, ktoré boli použité pri násilných zrážkach v Macedónsku, tam prišli cez Kosovo. Nevidím podmienky pre vyhlásenie nezávislosti Kosova. Západné krajiny, ktoré majú plné ústa o ľudských právach v iných krajinách, nehovoria nič o porušovaní ľudských práv Srbov v Kosove. Ahtisaariho plán pred všetkými týmito problémami zakrýva oči. Ak Rusko v Bezpečnostnej rade OSN proti tomuto plánu použije právo veta, budem to považovať za správne. Pre riešenie problému Kosova nemôže prispieť žiadne „riešenie“, ktoré niektoré krajiny z ďaleka vymyslia. Medzinárodné spoločenstvo by malo definovať určité princípy, ktoré by mohli prispieť k riešeniu. Konkrétne riešenie by mali potom vypracovať na základe takých princípov Balkánske krajiny, možno vrátane Grécka. Také riešenie by potom malo podporovať medzinárodné spoločenstvo, najmä EÚ a OSN.

Solon: Ste politik, právnik a kresťan. Kde vidíte najväčšie ohrozenie právneho systému v EÚ?

Čarnogurský: Moje právnické vzdelanie a prax ma naučili, že žiadna právna norma sa nesmie príliš vzdialiť od stavu spoločenského vedomia. Norma by mala predchádzať spoločenskému vedomiu o určitom probléme, ale na druhej strane by sa mu nemala príliš vzdialiť. Mojou zásadou je, že právna norma by mala prechádzať spoločenskému vedomiu asi o 5 %, ale nie viac. Pretože väčší rozdiel by viedol k odmietaniu právnej normy a tým by sa cieľ právnej normy práve podkopával. Teraz máme problém s Európskou ústavou. Zdá sa, že ústava ide pri centralizácii rozhodovania vo vnútri EÚ omnoho ďalej ako o spomenutých 5 %. Vedomie lojality obyvateľov k EÚ však nejde tak ďaleko. Taká ústava by mohla odcudzenie medzi občanmi a EÚ dokonca ešte prehĺbiť. Poznám tento problém ešte z Československa. Slováci a Česi si boli navzájom omnoho bližšie ako sú si dnes rozličné národy v rámci EÚ. Napriek tomu sa Československo rozpadlo, pretože ústava Československa bola omnoho centralistickejšia, ako to bolo prijateľné pre pocit patriotizmu občanov na Slovensku a v českej časti republiky. S Euroústavou by sme sa nemali príliš ponáhľať, nehovoriac o tom, že ústava by sa na žiadny pád nemala používať ako zásterka na vnútenie určitých etických a kultúrnych hodnôt, ktoré sú jednotlivým národom EÚ cudzie. Keby sa v EÚ nastolila jednotná daňová sadzba, bolo by to pre Slovensko nevýhodné, ale dalo by sa s tým žiť. Ale nemali by nám byť cez Euroústavu vnútené manželstvá homosexuálov alebo „sloboda“ eutanázie. Na Slovensku máme teraz dva druhy ŠPZ-etiek – jedny podľa vzoru Európskej únie, druhé ešte z doby pred vstupom Slovenska do EÚ, takpovediac národné ŠPZ-ky. Ja používam tie druhé a budem ich používať tak dlho, ako to bude možné.