Detstvo

Narodil som sa 20. mája 1957 v Čunove, dedinke, ktorá sa stala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia mestskou časťou Bratislavy.

Moja mama Alžbeta pochádzala z obyčajnej čunovskej sedliackej rodiny, môj starý otec z maminej strany, Ľudovít Maász, pochádzal z Rajky, ktorá leží v dnešnom Maďarsku, bol nemeckej národnosti. Pred druhou svetovou vojnou sa priženil do Čunova, vzdialeného od Rajky vari kilometer, kde sa oženil s mojou starou mamou Alžbetou, ktorá - ako väčšina pôvodných Čunovčanov - bola Chorvátka. Nebyť medzinárodnej zmluvy z roku 1947, podľa ktorej územie troch obcí - Čunova, Jaroviec a Rusoviec - pripadli Česko-Slovensku, asi by som sa nemohol vôbec narodiť, lebo moji rodičia by sa nestretli.

V 50. rokoch bola v malom zanedbanom kaštieli na pokraji Čunova vojenská posádka, kam narukoval na vojenskú službu môj otec Ladislav Žurek. Otec sa narodil v Šali, potom osirel. Svojich starých rodičov z jeho strany som teda nikdy nestretol.

Prostredie, v ktorom som vyrastal, tvoril dedinský dvor, polia, lužné lesy a rameno Dunaja. Na dvore studňa s viničom, na zadnom dvore hydina, prasiatko v chlieve, stajňa, celkom vzadu záhrada, v ktorej sa pestovala zelenina a ovocie. Starý otec pracoval v miestnom roľníckom družstve, kam som za ním ako chlapča chodil, pamätám si tiež starostlivý dohľad starej mamy. Starý otec bol tichý, spravodlivý a zbožný človek, ktorý veľmi zriedka chodil do krčmy. Trápilo ho, že v družstve sa kradne, ale on bol poctivý. Prostredie obce bolo mnohojazyčné a mnohonárodnostné. Znela tam nemčina, slovenčina a chorvátčina.

Celá rodina z maminej strany bola tradične zemito sedliacky katolícka, môj otec pochádzal z iného prostredia. Stal sa vojakom z povolania a vstúpil do komunistickej strany. Rodičia nemali cirkevný sobáš. V matrike miestneho kostolíka, kde som bol pokrstený, bolo pri jeho mene napísané "sine confesione", čiže "bez vyznania".

Rodičia sa rozviedli, keď som mal štyri roky. O rok nato sa mama vydala za môjho nového otca Františka Palka. S mojím vlastným otcom Ladislavom som udržiaval kontakt až do jeho smrti v roku 2000.

Keď som mal šesť rokov, rodičia a ja sme sa presťahovali do Bratislavy. Tak som dedinské prostredie vymenil za jeho pravý opak. Prvé školské roky som prežil v historickom prostredí bratislavského Starého Mesta, kde sme bývali v dvojizbovom byte na Palisádoch, rodičia, ja a malá sestrička Marta, ktorá sa narodila na jeseň 1963. Palisády, hrad, korzo, Panenská, Konventná, Horský park, Slavín, záhrada Grassalkovičovho paláca, čiže vtedajšia Pionierska záhrada, to boli vrcholy mnohouholníka, v ktorom som sa pohyboval. Miloval som prechádzky pod Slavínom s rodičmi, počas ktorých som stále otca žiadal, aby mi rozprával zaujímavé historky. Na prvom svätom prijímaní som bol v kostole kapucínov. Tu som asi pol roka miništroval bez toho, že by som musel pri svätej omši pomôcť kňazovi čo len s jediným úkonom. Birmovaný som bol v Dóme sv. Martina. Keď som mal jedenásť rokov, presťahovali sme sa do bratislavského Nového Mesta, ale po piatich rokoch sme sa do Starého Mesta vrátili, a to do trojizbového bytu na Medenej ulici. To už s nami bývali aj matkini rodičia, ktorí sa k nám presťahovali z Čunova a čoskoro pribudol i môj mladší brat František, ktorý sa narodil v roku 1975. Dá sa povedať, že väčšinu detstva a mladosti som prežil v prostredí trojgeneračnej rodiny, čo znamenalo menej priestoru v bývaní, ale pre mňa možnosť byť v obohacujúcich vzťahoch i so starými rodičmi.

Veľkou láskou môjho detstva boli knihy. Ako sedemročný som sa zapísal do bratislavskej mestskej knižnice a stal sa náruživým čitateľom. Postupne som sa prepracovával od rozprávok k dobrodružným a historickým románom, sci-fi, detektívkam, literatúre faktu. Vo veku okolo dvanástich rokov som dosahoval priemerný počet prečítaných strán denne viac ako dvesto, cez prázdniny sa to šplhalo k tristovke. Ochorieť, zostať doma v posteli a nemať čo čítať, to bola tragédia. Ochorieť, ale tesne predtým si požičať v knižnici zo šesť kníh, to bola číra rozkoš. Preto, keď mi začala stúpať teplota, šup do knižnice. Keď som bol v škole, čítanie pod lavicou bol môj obľúbený šport. Súdružky učiteľky sa mi často vyhrážali, že zhabanú knihu dostanem späť až na konci školského roka, ale keď som ich poprosil, aby mi knihu vrátili hneď po vyučovaní, dali sa obmäkčiť.

Skutočný šport som do pätnástich rokov s výnimkou plávania a zimného sánkovania príliš nepestoval. Od ranného detstva som bol totiž astmatické dieťa. Prebehnúť sto metrov znamenalo okamžité dýchacie problémy a strašidelné pískanie v prieduškách. S astmou súvisela i silná alergia na rôzne druhy peľu. Každá jar bola preto dosť nepríjemným obdobím. Kvôli astme som musel chodiť neustále na dlhodobé liečenia. Od šiestich do pätnástich rokov som na ôsmich liečeniach strávil asi rok a štvrť.

Keď som mal pätnásť, môj zdravotný stav sa podstatne zlepšil, objavil som čaro športu, stal sa zo mňa náruživý hráč rekreačného basketbalu. Táto láska mi vydržala až do konca vysokoškolských štúdií.

Žiak som bol vcelku dobrý, po samých jednotkách som netúžil, ale dal som si záležať, aby som mával na vysvedčení viac jednotiek ako dvojok.

Mladosť

Od roku 1972 som študoval na gymnáziu na dnešnej Gröslingovej ulici. Počas gymnaziálnych čias sa zmenili moje preferencie predmetov. Na základnej škole som mal rád slovenčinu, dejepis, takmer nikdy som nemal jednotku z matematiky. Na gymnáziu sa to zmenilo, zrejme aj zásluhou profesora Radomíra Borgulu, bývalého trojnásobného majstra Česko-Slovenska v modernom päťboji. Lásku k humanitným predmetom som si zachoval, ale pribudla i náklonnosť k matematike. Napokon som sa rozhodol pre vysokoškolské štúdium matematiky na Univerzite Komenského.

Toto rozhodnutie nemožno oddeliť od mojej celkovej hodnotovej výchovy. Vďaka otcovi Františkovi vládla v rodine kresťanská hodnotová hierarchia. Samozrejmosťou bolo veriť v Boha, chodiť do kostola a pristupovať k sviatostiam. Žili sme v komunistickom režime. Ten sa odporúčalo zbytočne nedráždiť, ale ani nekolaborovať s ním. Za neprípustnú jasnú hranicu kolaborácie sa považovalo členstvo v komunistickej strane. To nepripadalo do úvahy. Ak to spôsobovalo zamedzenie postupu v zamestnaní, tak sa nedalo nič robiť. Túto obeť bolo potrebné pre vieru podstúpiť.

Keďže v škole slohovanie bolo mojou silnou stránkou, ako pätnásťročný som premýšľal, že by som sa stal novinárom. Otec mi vysvetlil, že za komunizmu je novinár len propagandistom a jeho práca má len málo spoločné s pravdou. Štúdium práva sa mi videlo nedosiahnuteľné kvôli protekcionárstvu a korupcii pri prijímacom konaní, tak som sa rozhodol pre matematiku.

K môjmu kresťanskému formovaniu prispeli i kontakty s "tajnou cirkvou". Od zhruba trinástich do osemnástich rokov som navštevoval kresťanské mládežnícke krúžky. Ten náš viedol Ing. Viktor Bezák, ktorý bol po roku 1968 mojím učiteľom náboženstva. V tom čase politického odmäku, mohli byť učiteľmi náboženstva i laici. Ako postupovala normalizácia, ľudia ako Viktor Bezák prešli od legálnej práce s mládežou k práci v podstate ilegálnej. S pravidelnou účasťou na týchto krúžkoch som prestal postupne okolo roku 1975, ale sporadické kontakty som s nimi udržiaval i v nasledujúcich rokoch. Ing. Bezákovi vďačím za veľa.

Nemôžem však tvrdiť, že v mladosti som bol vzorným kresťanským dietkom. Dobre som sa cítil i v sekulárnom prostredí bratislavskej mládeže a neboli mi cudzie výstrelky mladosti. Mal som rád aj rockovú hudbu, posedenie pri pive a dievčatám som sa nevyhýbal. Na vysokej škole mi začala vypĺňať čas najmä matematika, ktorej štúdium som bral veľmi vážne a začal som túžiť po dráhe vedeckého pracovníka v matematike. Mal som šťastie i na dobrých vysokoškolských predagógov, ktorí ma viedli. Takým bol najmä profesor Tibor Neubrunn.

Od vysokoškolských čias sa datuje moje priateľstvo s politickým kolegom Pavlom Minárikom, s ktorým sme študovali v rovnakom ročníku. Od vysokoškolských štúdií sa poznám i s Milanom Ftáčnikom, ktorý študoval v rovnakom ročníku a bol už vtedy aktívnym členom KSS.

Na vysokej škole som pociťoval volanie diaľav a túžil som cestovať. Vybavenie všetkých formalít potrebných pre cestu do zahraničia mimo spriatelenej socialistickej cudziny si vtedy vyžadovalo pol až trištvrteročné vybavovanie, ale stálo mi to za to. Ako dvadsaťročný som navštívil Taliansko, ktoré ma lákalo svojimi dejinami, ako dvadsaťjedenročný som absolvoval dobrodružnú cestu do Grécka, Turecka a Sýrie.

Neskôr som už necestoval, lebo som si našiel svoju celoživotnú lásku - moju budúcu manželku Vierku. Vierka so mnou študovala v tom istom ročníku matematiku. Kým sme spolu začali chodiť, rok a pol sme okolo seba chodili nevšímavo. Náš vzťah musel okrem iného čeliť ideologickým rozporom doby. Ovplyvnená prostredím, v ktorom vyrastala, Vierka sa stala kandidátkou členstva v KSS. Bolo to práve v čase, keď sme začali spolu chodiť. Postupne začala dochádzať k presvedčeniu, že do KSS vstúpiť nechce. Koncom roku 1979 sa rozhodla definitívne a dohodli sme sa, že sa vezmeme, pochopiteľne aj s cirkevným sobášom. Vierka oznámila svoje rozhodnutie nevstúpiť do strany straníckym orgánom a odôvodnila ho práve tým, že bude mať cirkevný sobáš. Civilne sme sa zosobášili 16. februára 1980 v Partizánskom a cirkevne o týždeň nato v Modrom kostolíku v Bratislave.

Konflikt s KSS ovplyvnil naše osudy. O prípade sa v bratislavských komunistických kruhoch hovorilo, môj otec musel odísť z Právnického ústavu Ministerstva spravodlivosti SR. Začínajúci dekan MFF profesor Michal Greguš mi oznámil, že považuje náš počin za nedôstojnú provokáciu, ale že zo štúdia nebudeme vylúčení. Nemohol som však už pomýšľať na vedeckú kariéru na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK. O to viac bolo do očí bijúce, keď som o rok nato v roku 1981 v piatom ročníku štúdia zvíťazil vo fakultnom i celoštátnom kole súťaže "O najlepšiu študentskú vedeckú a odbornú prácu" v odbore Teória pravdepodobnosti a matematická štatistika.

Náš konflikt so systémom mal ešte posledný dozvuk, keď sme s Vierkou úspešne skončili štúdium. Vtedy v roku 1981 sa začal udeľovať titul RNDr. hneď v rámci promócie tým študentom, ktorí spĺňali dané prospechové kritériá, jednak počas celého štúdia, jednak kvalitou dizertačnej práce a dobrými výsledkami pri štátnych skúškach. Títo študenti mali dostať i osobitné ceny spolu s finančnou odmenou. Ja i Vierka sme kritériá bohato spĺňali, a tak sme sa tešili na doktorskú promóciu a takisto na cenu dekana, ku ktorej patrila odmena 2500 korún. Na naše prekvapenie sme zistili, že na zozname študentov, ktorým má byť udelený titul RNDr., sa naše mená nenachádzajú. Na dekanáte mi to nevedeli vysvetliť, preto som sa ohlásil u dekana Greguša so žiadosťou o vysvetlenie. Slúži mu ku cti, že ma prijal. Po vypočutí mojej sťažnosti mi povedal, že teda doktorát dostaneme. To sa skutočne i stalo, o pár dní sme v Aule Univerzity Komenského s Vierkou kráčali v zástupe kolegov na promočnej slávnosti. Kráčali sme poslední, lebo všetci boli zoradení podľa abecedy, ale naše mená boli pripísané až na koniec zoznamu. Na cenu dekana a 2500 korún sme sa však tešili zbytočne. Nedostali sme ich. Tesne pred promóciou sme si kúpili kazetový magnetofón AIWA, ktorý stál presne 2500 korún. Dlho sme pri pohľade naň hovorili, že bol za tie peniaze, čo nám komunisti nedali. Celkovo hodnotím tieto životné epizódy ako dobré utuženie nášho manželstva i dobrú prípravu na budúcu politickú kariéru, o ktorej som samozrejme vtedy ešte netušil.

V rokoch 1981-82 som absolvoval povinnú vojenskú službu. Bol som veliteľom motostreleckej čaty v domažlickom pluku. Bola to veľmi dobrá skúsenosť. Velením čate som mal možnosť vyskúšať si prácu s ľuďmi a ich riadenie.

Rodina a práca

Po ukončení štúdia moja nádej na vedeckú kariéru celkom nezhasla. Profesor Neubrunn ma informoval o možnosti štúdijného pobytu na Katedre matematiky Elektrotechnickej fakulty SVŠT. Bol som prijatý na dobu určitú, viedol som cvičenia tak isto ako odborní asistenti a vedecky som pracoval. Existencia to bola síce nestála, ale zaručovala mi možnosť zaoberať sa matematikou, akú som mal rád. Od roku 1984 som bol prijatý na internú ašpirantúru.

Medzitým sa rozrastala naša rodina. Postupne sa nám narodili deti Vlado, Vierka a Andrej. Manželka s deťmi bývala u rodičov v Partizánskom. Po návrate z vojenskej služby som za nimi dochádzal z Bratislavy na víkendy. Od roku 1984 sme konečne bývali spolu v družstevnom byte v bratislavskej Petržalke. V roku 1986 sme sa presťahovali do väčšieho štvorizbového bytu v Petržalke, kde bývame doteraz.

Osemdesiate roky boli pokojné roky nášho rodinného života. Žili sme skromne z jedného platu, ale užívali sme si rodinný pokoj. Vychovávali sme deti, čítali sme im rozprávky, hrali sme sa s nimi, ja som hrával s deťmi futbal a hokej. Časť leta sme vždy trávili na chate mojich svokrovcov v Hornej Vsi. Dovolenka pri mori z finančných dôvodov neprichádzala do úvahy a ani nám nechýbala. Nikdy nezabudnem na prvý polrok 1986, kedy bola manželka asi na dva mesiace hospitalizovaná a ja som sa sám staral o deti, ktoré počas tých dvoch mesiacov dostali osýpky (3x), mumps (3x), zápal priedušiek (2x), zápal slepého čreva vyústiaci do operácie (1x), salmonelózu (1x). V tomto období som sa aj naučil variť, aby som toto umenie neskôr rýchlo zabudol.

V práci sa mi celkom darilo, mal som za sebou prvé uverejnené práce vo vedeckých časopisoch, vnútornú pohodu mi však kalilo vedomie, že získanie trvalého miesta na katedre ovplyvňujú iné faktory. Bolo mi neoficiálne naznačované, že členstvo v KSS by mi toto miesto zabezpečilo. Pre mňa to nepripadalo do úvahy. V roku 1987 som úspešne ukončil internú ašpirantútu a získal hodnosť kandidáta vied. Pracovný pobyt mi však nepredĺžili. Trvalé voľné miesto odborného asistenta obsadil člen KSS, ktorý prišiel zvonka, nemal prax vysokoškolského učiteľa a žiadnu vedeckú publikačnú činnosť.

Nemožnosť pokračovať v práci, ktorá ma bavila, bola pre mňa skľučujúca, ale zobral som to ako výzvu skúsiť niečo nové. Začal som pracovať na Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied ako vedecký pracovník. Matematickú analýzu som vymenil za informatické oblasti ako paralelné algoritmy, spracovanie a rozpoznávanie digitálnych obrazov. Na SAV som pracoval dva roky, v roku 1989 som sa vrátil na Elektrotechnickú fakultu SVŠT, kde som konečne dostal trvalé miesto.

Pôsobenie na SAV však malo pre mňa hlboký osobný dopad a ovplyvnilo môj budúci vstup do politiky.

Politika

Od detstva som počúval reči dospelých o politike. Prvýkrát to bolo v čase karibskej krízy, keď som mal päť rokov. Pamätám sa, ako som sa pýtal starého otca, či bude vojna. Povedal mi, že nie. Otec mi rozprával ako desaťročnému, čo robili komunisti v 50-tych rokoch. Politický odmäk roku 1968, nástup Dubčeka a opätovný vzostup Husáka som vnímal veľmi jasne a intenzívne. Okupácia armád Varšavskej zmluvy ma zastihla na liečení v Juhoslávii. Neistota malého dieťaťa, čo sa deje s rodinou doma, bola zlá. Náš liečebný turnus sa vrátil do Česko-Slovenska o týždeň neskôr. Rovnako som vnímal nástup normalizácie a sklamanie mojich rodičov z Dubčekovho oportunizmu. Pamätám si otcov komentár k jednému Dubčekovmu prejavu zo začiatku roku 1969: "Už to krúti..."

Slobodná Európa a Hlas Ameriky sa u nás počúvali pravidelne a ja som bol pravidelným poslucháčom týchto staníc aj v čase, keď som si založil vlastnú rodinu. Po osobných konfliktoch s režimom som vnímal politickú tuposť pozdného normalizačného obdobia. Niekedy od roku 1987 som začal vnímať i to, že rétorika nastúpivšieho Gorbačova v Sovietskom zväze znamená viac ako kozmetickú zmenu.

Príchod na Ústav technickej kybernetiky SAV znamenal pre mňa zoznámenie sa s mnohými zaujímavými ľuďmi. Na ústave vládla zvláštna, relatívne slobodná atmosféra, kde ľudia spolu otvorene debatovali. Na ústave pracoval Ján Langoš, Jozef Mikloško, chodieval tam i František Mikloško, ktorý bol bývalým pracovníkom ústavu. František ma zoznámil s Jánom Čarnogurským, ktorý už mal povesť skúseného politika - disidenta. Na jednom stretnutí v byte Jána Čarnogurského som sa stretol s Miroslavom Kusým, Hanou Ponickou, Milanom Šimečkom a jeho synom Martinom. Začal som prispievať do samizdatu Bratislavské listy, ktoré vydával úplne otvorene Ján Čarnogurský. Bolo to obdobie podpisovania rôznych petícií, chodili sme občas na súdne pojednávania s ľuďmi súdenými za politické delikty, nikdy nás síce do súdnej miestnosti nevpustili, ale aspoň sme v skupinách postávali na chodbách a vo vestibuloch.

Celoživotným zážitkom bola pre mňa účasť na sviečkovej manifestácii 25. marca 1988. Po nej som nadobudol presvedčenie, že komunistický režim, v ktorom som prežil celý život, skončí, hoci som si myslel, že to bude tak o desať rokov. Vedel som, že potom tu bude legálne pôsobiť nejaká kresťanskodemokratická strana, ktorú založí Ján Čarnogurský, a že ja budem jej členom. Stalo sa tak už o rok a pol.

V lete roku 1989 bol zatknutý Ján Čarnogurský a začal proces s bratislavskou päťkou. Chodili sme pred Justičný palác vyjadrovať súdeným podporu. Na jeseň som podpísal petíciu Niekoľko viet. Mená a povolanie jej signatárov čítala Slobodná Európa na pokračovanie. "Vladimír Palko, matematik", zaznelo 15. novembra 1989.

17. november 1989 bol udalosťou, po ktorej som roky túžil. To, že znamená pád komunizmu, som definitívne pochopil v pondelok 20. novembra večer. V ten deň som navrhol na fakultnej schôdzi ROH, aby sme odsúdili zákrok bezpečnostných síl v Prahe na Národní tříde. Návrh sa samozrejme stretol s vydeseným odmietnutím, ale na druhý deň už boli slovenské vysoké školy v štrajku. V nasledujúcich týždňoch som sa zapájal do zmien na fakulte, ale viac som už myslel na zapojenie sa do tvoriaceho sa politického života v štáte. Čakal som na vznik kresťanskej demokracie.

KDH

Do politiky som nevstupoval s presvedčením, že by sa mala stať mojím povolaním. Chcel som najmä pomôcť so zakladaním KDH v Petržalke. Organizovali sme stretnutia klubov, okresné mítingy, robili sme kampaň v prvých slobodných voľbách. V roku 1990 som bol najprv členom predsedníctva klubu KDH Petržalka - Lúky, zažil som atmosféru zakladajúceho snemu KDH v Nitre, v apríli 1990 som bol okresným tajomníkom pre okres Bratislava V, na jeseň som sa stal okresným predsedom. Živil som sa však ďalej prácou vysokoškolského učiteľa.

Koncom roka 1990 som však na dlhší čas z politiky i z fakulty odišiel. František Mikloško, ktorý bol v tom čase predsedom Slovenskej národnej rady, mi ponúkol, aby som sa stal námestníkom riaditeľa rodiacej sa spravodajskej služby. Ponuku som prijal. V podstate som vystriedal Ladislava Pittnera, ktorý z tejto funkcie odišiel na post slovenského ministra vnútra. Od 1. januára som teda bol námestníkom riaditeľa Federálnej informačnej služby, od 1. 7. 1991 Federálnej bezpečnostnej informačnej služby. Moje pracovisko bolo v Prahe. Pražské pôsobenie bolo veľmi dobrou skúsenosťou jednak pre získanie medzinárodného prehľadu i pre hlbšie pochopenie česko - slovenskej otázky.

V roku 1992 zvíťazilo vo voľbách na Slovensku Mečiarovo HZDS. V. Mečiar viackrát obviňoval službu i mňa osobne z nelegálnych aktivít a po voľbách bolo zrejmé, že z funkcie odídem. Odišiel som na vlastnú žiadosť k 31. augustu. Vrátil som sa na fakultu a opäť som sa s určitou radosťou vrátil k matematike. O pár rokov som začal habilitáciu za docenta, ktorým som sa stal v roku 1997.

Po návrate z Prahy som si obnovil členstvo v KDH. Vnímal som návrat komunistických štruktúr i metód do popredia a považoval som to za novú výzvu. V roku 1994 som sa stal krajským tajomníkom KDH pre Bratislavu.

K mojej väčšej známosti vo verejnosti došlo v roku 1995, keď boli z STV odstraňovaní známi slovenskí humoristi ako Milan Markovič, Jaro Filip, Štefan Skrúcaný a Miro Noga. Spolu s kolegom z KDH Lacom Šutým sme založili Petičný výbor a zorganizovali Petíciu za slobodu slova na podporu humoristov a organizovali sme mítingy v Bratislave a Košiciach. Tieto mítingy som moderoval.

Na jeseň 1995 som bol zvolený do Predsedníctva KDH a o rok mi František Mikloško navrhol, aby som miesto neho kandidoval na funkciu podpredsedu KDH pre tlač a vonkajšie pôsobenie. Na jeseň 1996 som bol na sneme v Banskej Bystrici do tejto funkcie zvolený. V tom období prebiehal v KDH spor o smerovanie, ktorý mal i personálnu podobu. Mikuláš Dzurinda sa snažil o liberálnejšie KDH, ja som podporoval konzervatívnejšie KDH, ktoré reprezentoval Ján Čarnogurský.

KDH vtedy predstavovalo hlavnú silu v zápase s HZDS Vladimíra Mečiara. KDH vytvorilo v roku 1997 Slovenskú demokratickú koalíciu - SDK, združujúcu päť strán. Po schválení vládneho návrhu volebného zákona, ktorý de facto zakazoval volebné koalície, došlo k vynútenej zmene SDK na volebnú stranu, ktorej členmi sa stalo stopäťdesiať kandidátov na poslancov vo voľbách do NR SR, ktorí vystúpili z piatich "materských" strán. SDK dosiahla úspech v parlamentných voľbách 1998 a jej predseda M. Dzurinda sa stal premiérom. Hneď po voľbách bolo potrebné čeliť snahám M. Dzurindu o pohltenie KDH v rámci SDK. V januári 1999 som bol prvým poslancom NR SR, ktorý sa vrátil z SDK do KDH. Po zvolení za poslanca NR SR som bol zvolený do funkcie predsedu Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť, ktorú som vykonával do konca volebného obdobia.

Po voľbách v roku 2002 som sa stal ministrom vnútra v druhej vláde M. Dzurindu. Spolu s kolegom Danielom Lipšicom sme v roku 2004 ako členovia Rady ministrov EÚ odmietli v tzv. Haagskom programe EÚ návrh, aby členské krajiny EÚ navzájom uznávali partnerské zväzky osôb rovnakého pohlavia. Návrh bol z programu vypustený. Začiatkom roku 2006 som podporil rozhodnutie Predsedníctva KDH o odchode z vládnej koalície potom, čo M. Dzurinda odmietol predložiť na rokovanie vlády text zmluvy so Svätou Stolicou o výhrade vo svedomí, čím odmietol plniť záväzok z programového vyhlásenia vlády. KDH vystúpilo z vlády 8. februára 2006.

Odchod z vedenia KDH a kandidatúra za predsedu KDH

Za podpredsedu KDH som bol opätovne volený na snemoch strany v rokoch 1997, 1999, 2000, 2001, 2003 a 2005. Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa KDH rozhodovalo, či sa bude uchádzať o vytvorenie vlády so Smerom Róberta Fica. Jedenásť dní po voľbách Predsedníctvo KDH hlasovalo o tom, či si želá vytvorenie vlády Smer - KDH - SMK. Najtesnejšou väčšinou predsedníctvo odhlasovalo, že je za vytvorenie takejto vlády. Hlasoval som proti, lebo Smer je momentálne silná postkomunistická strana, v koalícii s ktorou by KDH stratilo svoju tvár. V ten istý deň Smer ohlásil vytvorenie vlády s SNS a HZDS. Hlasovanie Predsedníctva KDH som považoval za oneskorené a chybné. O niekoľko dní sa konalo zasadnutie poslaneckého klubu KDH. Poslanci, ktorí ako členovia predsedníctva hlasovali za vládu so Smerom, nepodporili pri voľbe predsedu klubu dovtedajšieho predsedu Pavla Minárika, ktorý nehlasoval za vládu so Smerom. Naopak, tí členovia predsedníctva, ktorí hlasovali proti vláde so Smerom, podporovali Minárika. Zdalo sa mi krajne nevhodné, aby odišiel z funkcie Minárik z vôle tých, čo podľa môjho názoru oneskorene a nesprávne hlasovali o vláde. Preto som na zasadnutí klubu oznámil, že odstupujem z funkcie podpredsedu strany.

Dňa 8. januára 2007 som v rozhovore pre denník Sme oznámil, že v roku 2007 sa na riadnom sneme KDH budem uchádzať o podporu delegátov a kandidujem na funkciu predsedu KDH.